Karl Barth a Thomas Merton

„Karl Barth mal raz sen o Mozartovi“, takto začína výber z osobných poznámok z Mertonovho denníka, ktoré vyšli knižne v roku 1966 pod názvom  Conjectures of a Guilty Bystander(voľne preložené: Pravdepodobnosti diváka so zlým svedomím). Americký trapistický mních Thomas Merton sa fiktívne zamýšľa nad tým, ako kalvinisticko-reformovaný švajčiarsky profesor teológie Karl Barth sníval o tom, že vo svojom fachu dogmatickej teológie skúšal študenta Wolfganga Mozarta. Barth vedel, že Mozartovi teológia moc nejde a tak sa mu snažil vyjsť v ústrety tým, že mu kládol ľahšie otázky ohľadom jeho náboženských skladieb, hlavne kompozícií omší. Avšak Mozart ostentatívne mlčal a ani na jednu otázku neodpovedal. Merton priznáva, že ho Barthov sen nadchol až tak, že mu chcel napísať list. Merton poznal Barthove knihy, ako aj poznal jeho životopis. Vedel o ňom, že každé ráno, než sa Barth pustil do vedeckej teologickej práce, sa najskôr započúval do Mozartovej hudby. Táto hudba sa pre Bartha stala predobrazom neba, v Mozartovej hudbe nachádzal božské dieťa. Merton bol touto víziou Bartha natoľko fascinovaný, že neskôr vo svojom fiktívnom liste Barthovi píše: „Neboj sa, Karl Barth, Boh je s tebou. Kristus zostáva v tebe naďalej dieťaťom. Tvoje i moje knihy sú oveľa menej dôležité, než si myslíme. V každom z nás je ale kúsok Mozarta, a to nás zachráni.“

Medzi Mertonom a Barthom je mnoho spoločných znakov, ale aj rozdielov. Obidvaja zomreli v ten istý deň, 10. decembra 1968. Tento rok si teda pripomíname 50. výročie ich smrti. Barth usnul ticho vo svojom dome v Bazileji ako 82-ročný. Merton zomrel vo veku 53 rokov následkom tragickej nehody, zasiahnutý elektrickým prúdom pokazeného ventilátora krátko po prednáške na stretnutí kresťanských a budhistických mníchov v Bangkoku.

Mních, teológ a božské diaťa. Takto bolo nazvané pásmo relácii o Barthovi a Mertonovi.

K 50-temu výročiu smrti týchto dvoch gigantov kresťanskej viery 20. storočia vysielal rakúsky rozhlas Ö1 od 10. do 15. decembra na pokračovanie sériu príhovorov Kurta Remeleho, profesora pre etiku a kresťanskú filozofiu na Karl-Franzensd univerzite v Grazi. Z Remeleho príspevkov som vybral pár myšlienok, doplnil mojimi znalosťami o Barthovi a hlavne Mertonovi, ktorého milujem a napísal nasledujúci text:

„Na svet som prišiel posledného januárového dňa v roku 1915, v znamení vodnára, v dobe vojny, v tieni francúzskych hôr a blízko španielskych hraníc.“ Touto vetou začína autobiografická kniha Thomasa Mertona z roku 1948 „Hora siedmych stupňov“, v ktorej podrobne popisuje svoju vnútornú premenu od slobodomyseľného bonvivána ku katolíckemu mníchovi. Kniha sa stala bestsellerom a dodnes je považovaná za klasiku celosvetovej duchovnej literatúry. Vo veku 27 rokov sa Merton zaviazal k prísnemu životu v pokání, modlitbe a mlčaní. Paradoxne sa však v poslednej dekáde Mertonov zbožný život mnícha premenil na žiadaného, svetovo otvoreného a pre akýkoľvek dialóg ochotného rehoľníka-prednášateľa. Merton sa vždy vyjadroval kriticky k celospoločenskej diskriminácii Afroameričanov, proti rozmáhajúcemu sa atómovému zbrojeniu, proti vojne vo Vietname, najmä však proti náboženskej legimizáciitohoto vojnového konfliktu. Dňa 5. júla 1968 vo svojom denníku napísal: „Nie je jednoduché písať o modlitbe vo svete, v ktorom môj prezident tvrdí, že sa modlí k Bohu, aby ho osvietil v jeho rozhodovaní a vzápätí sa rozhodne k vražednému napadnutiu malého národa.“

Podobne aj Karl Barth, ktorý sa narodil v roku 1886, vystupoval proti vojne tvrdo. Vyrastal vo švajčiarskom Bazileji a Berne ako syn reformovaného farára, ktorým sa neskôr tiež stal. Jeho teologické obrátenie, ako o tom sám hovorieval, prišlo na začiatku prvej svetovej vojny, kedy verejne vystúpilo 93 nemeckých intelektuálov na podporu vojenskej politiky cisára Wilhelma II. Karl Barth si vtedy uvedomil, že vojenské zločinecké zabíjanie sa nemôže pozlacovať nábožensky motivovanou aurou a že toto nebude jeho teológia, napriek tomu, že medzi spomínanými intelektuálmi bolo mnoho profesorov teológie, ktorých aj osobne poznal a ktorí ho dokonca učili na univerzite.

Thomas Merton vošiel do histórie okrem svojich kníh najmä ako priekopník dialógu medzi kresťanstvom a východnými náboženstvami. Americký súčasník a spisovateľ Edward Rice označil Mertona za „budhisticko katolíckeho hipie mnícha“. Na tomto označení je mnoho pravdivého. Merton bol fascinovaný zenovým budhizmom. Často aj navonok konal tak, že klasickú predstavu verejnosti o mníchovi radikálne narušoval. V posledných desiatich rokoch svojho života Merton svoje poslanie chápal hlavne ako prorockú kritiku na napätie vyvolávajúcu a chorú spoločnosť. V jednom z listov svojmu priateľovi sa Merton sťažoval, že jeho opát a rehoľa ho masívne obmedzujú. „Nenávidím vulgárne správanie, ale aby som pravdu povedal, väčšia časť kláštornej línie reprezentuje čistý nezmysel a slabomyseľnosť. Skús len urobiť čokoľvek, čo vo svojom svedomí považuješ za dobré a dôležité, hneď ti začnú vyčítať aktivizmus.“

Podobne ako Merton aj Karl Barth bol mnohými považovaný za „nepohodlného narušiteľa pokoja“. A právom. Medzi rokmi 1911 až 1921 sa Barth ako farár priemyselného mestečka Safenwil postavil na stranu robotníckeho hnutia a dokonca vstúpil aj do sociálnodemokratickej strany. V tomto období bol už Barth známy aj ako aktívny kritik prvej svetovej vojny, hlavne jej náboženskej legitimizácie. Pri čoraz silnejšom raste nacionálneho socializmu v Nemecku patril Barth medzi prvých kritikov, čo ho stálo okrem iného aj stratu profesorského postu na univerzite v Bonne.

Merton a Barth však neboli len skvelými kresťanskými mysliteľmi. Boli aj mužmi z mäsa a kostí, so svojimi slabosťami. Spomeniem len dve, za ktoré ich vtedy, ale aj dnes mnohí kritizujú – za tzv. laxný pohľad na sexualitu. Karl Barth bol ženatý a s manželkou Nelly mali tri deti. Takmer celé štyri desaťročia však žila v ich dome aj jeho sekretárka a pravdepodobne i milenka Charlotte von Kirschbaum. Dnes je nesporné, že mnohé diela Karla Bartha sa stali slávnymi vďaka tomu, že jeho myšlienky zoraďovala a sumarizovala práve jeho sekretárka a tak mohli byť knižne vydané. Tiež je však známe, že v tejto situácii Barthova manželka veľmi trpela a ich deti s odstupom času označili atmosféru, počas ktorej v tejto konštelácii vyrastali, za „vrcholne nepríjemnú“. V hrobe, ktorý som pred niekoľkými rokmi v Bazileji navštívil, je okrem Bartha pochovaná aj jeho manželka Nelly, ako aj Charlotte…

Dalo by sa očakávať, že intímne vzťahové problémy sa trapistickému mníchovi Thomasovi Mertonovo vyhli. Avšak v roku 1966 sa počas dlhšej hospitalizácie v nemocnici zamiloval už ako 51-ročný do viac ako o polovicu mladšej praktikantky zdravotnej školy Margie Smith. Tento vekovo, ale aj intelektuálne nevyspelý, za to však veľmi intenzívny ľúbostný vzťah, trval takmer jeden rok…

Aby som bol úprimný, tak práve ľudskosť týchto dvoch „gigantov“ kresťanskej viery 20. storočia, ako ich nazval Kurt Remele a tiež redaktor rádia Ö1, mi ich robí ešte sympatickejšími, než keby boli čistí ako anjeli a bez poškvrny akejkoľvek slabosti. Je mi sympatické, že teológia či kresťanstvo nebolo pre nich čosi, čo považovali za uzavreté medzi múrmi kostolov alebo kláštorov, ale niečo, čo by malo vedieť zaujať stanovisko vždy a všade a ku všetkému. Odjakživa ma inšpirujú kresťania alebo ľudia, ktorí si nežijú len svoj vlastný, privátny život, ale ktorí sa dokážu angažovať pre komunitu, spoločenstvo či dobro spoločnosti a zároveň sa nielen v duchu demokracie, ale najmä v duchu evanjeliového hľadania pravdy, spravodlivosti a šírenia lásky nahlas a kriticky vyjadrovať, keď sa koná zlo. A z týchto dôvodov som Barthovi a Mertonovi vďačný za to, že ma inšpirujú k takémuto žitému a verejnému kresťanstvu.

Peter Žaloudek, Viedeň, koniec roku 2018
Korekcia textu: Lucia Gvozdjaková