Odvrátenie sa od Ríma, cirkevná revolúcia

Pod takýmto titulkom vyšiel v denníku KURIER rozhovor s emeritným dekanom viedenskej teologickej fakulty a autorom mnohých kníh a publikácií, v Rakúsku mediálne uznávaným Paulom Zulehnerom. Paul Zulehner je známy prekladmi svojich kníh aj na Slovensku či v Čechách. Z uverejneného rozhovoru s redaktorkou Danielou Kittner prinášam nasledujúci preklad:

Pán profesor, spolu s pražským teológom Tomášom Halíkom ste nedávno iniciovali podpisovú akciu na podporu pápeža Františka. Čo neobvyklého koná pápež František, že musí byť odkázaný na podporu takejto iniciatívy?

Pápež ponúka cirkvi novú pastoračnú kultúru. Podľa nej človek nemá byť posudzovaný podľa zákonov, ale pri každom jednom človeku sa má odpovedať na otázku: Ako môže cirkev pomôcť človeku tak, aby dokázal byť so svojim životom spokojný? Ide o kultúru, kde sa menej hovorí o hriechoch ľudí, ale viac o ľudských zraneniach, kde sa už nemoralizuje, ale uzdravuje. Pápež František nie je ideológom, ale pastierom, ktorý sa zaujíma o každého jedného človeka v jeho konkrétnej situácii. Jeho pastoračná kultúra sa orientuje predovšetkým na ľudí, ktorí sa rozviedli a vstúpili do manželského vzťahu s novým partnerom. Malé, pravicovo orientované (konzervatívne) krídlo však pápeža za to kritizuje.

Čo je jadrom tohoto konfliktu?

V konečnom dôsledku sa jedná o otázku, či je katolícka cirkev ochotná vstúpiť do moderného sveta alebo má skôr tendenciu navracať sa naspäť do minulosti, o čo sa snažil pápež Ján Pavol II., ako aj Benedikt XVI. Bývalý mentor pápeža Františka, milánsky kardinál Martini, povedal, že cirkev zaostáva za moderným svetom o 200 rokov.

Pre vstup do moderného sveta je však potrebné, aby sa v cirkvi zmenil najmä vzťah k ženám a k homosexuálne orientovaným ľuďom.

Áno, to je pravda, cirkev musí riešiť tieto, ako aj iné otázky, napríklad jej spolupodieľanie sa na diskrimináciách alebo meniaci sa obraz rodiny. Kľúčovou však zostáva otázka: Ako môže človek spojený s Bohom čerpať z takéhoto spojenia slobodu  človečenstva? Ten, kto zohýna koleno pred Bohom, ho už nikdy nezohne pred žiadnou politickou stranou, ani pred silou ekonomiky, ani pred sociálnymi sieťami. Takýto človek je nositeľom svojej vlastnej autonómie, autonómie, ktorá je Božím darom nedotknuteľnej slobody svedomia. A svedomie musí mať zásadnú prednosť v zodpovednej solidárnosti.

Budeme mať už čoskoro za kňazov aj ženy?

Predtým, než budeme mať kňažky, sa musí najprv katolícko-cirkevný úrad otvoriť pre ženatých mužov. Myslím, že k takémuto záveru dospejú biskupi na synode pre Panamazónsky región v roku 2019. Pápež ich v tom určite podporí. A toto zase pritlačí iné biskupské konferencie, aby aj ony prijali uznesenia z Latinskej Ameriky. Týmto spôsobom sa začne cirkev meniť. Je to jedna z najdôležitejších úloh súčasného pontifikátu, v ktorom pápež konečne prekoná centralizmus.

Roma locuta (Rím prehovoril) causa finita (tým je debata ukončená) už teda nebude platiť?

Doteraz celý svet tancoval podľa toho, ako pískala píšťalka z Ríma. Teraz sa ale hovorí, že Rím sa odchádza učiť do regiónov, na kontinenty a biskupské konferencie. Tam získava zásadne informácie. A až potom môže prehlásiť, či akceptuje ich stanoviská aj v rámci celosvetovej cirkvi alebo ich bude podporovať iba na regionálnej úrovni. Už toto je revolúcia! Všetci naši (rakúski – pozn. prekladateľa) biskupi k iniciatívam Wir sind Kirche doteraz hovorili: „Majúc na mysli celosvetovú cirkev nemôžeme v žiadnych bodoch vašich požiadaviek ustúpiť, ani nič zmeniť“. Táto veta je už minulosť! Teraz záleží na tom, ako sa samotná konkrétna biskupská konferencia vyjadrí k otázkam, ktoré sú pre ňu dôležité. Následne svoje riešenia predloží pápežovi, ktorý môže povedať: Áno, robte to tak! Ján Pavol II. bol centralistom, ktorý sa bál o podlomenie jednoty. Myslel si, že o všetkom musí rozhodovať Rím. Slabou stránkou centralizmu bolo, že mnohé z toho, čo sa vnímalo na regionálnej úrovni cirkvi ako pôsobenie Ducha svätého, nikdy nepreniklo do rímskej politiky tzv. celosvetovej cirkvi. Toto vývojové manko či stagnáciu radikálne narušil práve pápež František svojím tvrdením, že Duch svätý pôsobí všade, nielen v Ríme.

Narastá vplyv mimoeurópského prvku na cirkev?

Keď sa stal pápežom človek nepochádzajúci z Európy, bola to senzácia. Som presvedčený, že aj nasledujúci pápež už nebude z Európy. Osobne tipujem na Filipínca Luisa Tagleho. Pochádza zo slumov v Manile, tak ako pochádzal aj Bergoglio zo slumov v Buenos Aires. Kardinál Tagle je okrem toho mladý a mohol by sa stať pápežom na dlhú dobu.

Má šancu?

Dúfam, že pápež František vymenuje ešte mnoho kardinálov, ktorí nie sú z Európy. V kardinálskom kolégiu už dnes Európania nemajú väčšinu. Nasledujúce konkláve bude tvrdým bojom. Napätia, ktoré pozorujeme v súčasnosti v malom, prepuknú vo veľkom. Vtedy pôjde o všetko, najmä o zásadnú otázku, či budeme pokračovať v smere, ktorý udáva pápež František alebo nie.

Stane sa cirkev sociálnejšou?

Áno, ale nie marxistickou, ale sociálnejšou v biblickom slova zmysle. V teologickom zmysle slova bude bližšie k ľuďom. František nám veľmi vierohodne ukázal, že cirkev na svete nie je na prvom mieste pre bohatých, ale má prinášať posolstvo tým, ktorí sú na tom po všetkých stránkach horšie. Preto si želá chudobnú cirkev na strane chudobných. A bohatých prosí, aby spolu s ním chudobným pomáhali. Pre nás (Rakúšanov – pozn. prekladateľa) je to ťažká úloha. Čo napríklad znamená opcia pomoci slabším pre ľudí v Nemecku, v Rakúsku či v USA? Nejde len o finančnú pomoc, ale najmä o pomoc vybudovať taký sociálny systém, ktorý zabráni vzniku chudoby. Preto sa cirkev za Františkovho pontifikátu stala neprepočuteľnou súčasťou sociálneho svedomia spoločnosti…

Peter Žaloudek, Viedeň, preklad z denníku KURIER, 6. Januára 2018, str. 10.