Martin Luther

Z pohľadu rakúskeho evanjelicko-luterského teológa a biskupa Dr. Michaela Bünkera

V roku Martina Luthera neubehne v nemecky hovoriacich krajinách snáď ani jeden deň, kedy by sa jeho meno neobjavilo v nejakej novej publikácii, či by sa nestalo témou rozhovorov alebo diskusií, a to nielen u evanjelikov, ale aj u katolíkov a ostatných. Nedávno sa vo Viedni uskutočnila verejná debata medzi filozofkou Isolde Charimovou a Michaelom Bünkerom, ktorí všeobecne patria k známym a uznávaným osobnostiam. Rakúsky rozhlas Ö1 vo svojej pravidelnej nedeľnej ekumenicky orientovanej náboženskej relácii Erfüllte Zeit z diskusie týchto dvoch osobností vybral desať minútovú pasáž, ktorá bola z mojho pohľadu geniálnym zhrnutím význačných čŕt osobnosti  Martina Luthera. Časť, ktorú rádio odvysielalo, prinášam v doslovnom preklade.

„V čom spočíva dnes, po 500 rokoch, význam Martina Luthera?“

- pýtala sa Isolde Charimová.

Michael Bünker odpovedá:

„Ešte pred sto rokmi, teda okolo roku 1917, existovali na Luthera dva základné protichodné názory: Katolíci ho považovali za arcikacíra, ktorý si riešil svoje psychické problémy tým, že tvrdo kritizoval pápeža a obviňoval ho z falošnej viery. Druhý názor zastával postoj, že Luther je nemecký národný hrdina, ktorý germánske náboženstvo zviditeľnil najmä tým, že bibliu a iné dôležité texty preložil do nemčiny. Dnes sme vďaka Bohu radikálne vzdialení od jedného i druhého názoru. Nie je to ani svätec, ale ani kacír. V mnohom svojom počínaní ako aj textoch však Luther zostáva záhadný, vzdialený, ba skoro až cudzí.

Za čo si však Luther zaslúži obdiv je to, že bol naozaj jazykovým géniom. Svojimi prekladmi totiž poskytol nemeckému jazyku enormnú službu. Luther má totiž obrovský podiel na tom, ako sa nemecký jazyk vyvíjal prakticky až do dnešnej doby. Jeho zásluhou vychádzalo v jeho dobe v nemčine oveľa viacej kníh než vo Francúzsku a Taliansku dokopy, a to i napriek tomu, že to bolo obdobie humanizmu, ktoré veľmi fandilo publikáciám. Odhaduje sa, že až 70 percent všetkých publikácií boli diela Martina Luthera. Bol to nepredstaviteľný úspech, ktorý niekoľkonásobne presiahol to, čo dnes považujeme za mediálny úspech.

Ďalej by som chcel spomenúť, že Lutherovi, ako aj iným reformátorom a reformátorkám (lebo v tom čase v reformných hnutiach zohrávali veľké úlohy aj ženy) veľmi záležalo na tom, aby deti chodili do škôl. A nielen deti šľachticov či zo zámožných rodín, ale všetky deti bez rozdielu, rovnako chlapci ako aj dievčatá. Keď sa na tento fakt pozeráme očami dnešnej kritickej doby, kedy je už samozrejmým, že vzdelanie je pre všetkých, je to na danú dobu nesmierny pokrok.

Luther bol hlboko presvedčený, že krstom sa stávame všetci seberovní, muži či ženy, bez rozdielu stavu, farári či nefarári v cirkvi. Toto Lutherovo presvedčenie postupne viedlo k tomu, že ženy v evanjelických cirkvách majú tie isté práva ako muži a môžu tak automaticky vykonávať, podobne ako muži, všetky úrady.

A dovolím si dokonca tvrdiť, že táto vízia rovnosti postupne vyústila i vo vývoj demokracie. V roku 1520 Luther píše: „To, čo sa plazí na povrch z krstu je kňaz, biskup a pápež“. Tým Luther zásadne spochybnil organizáciu štruktúr hierarchickej cirkvi, lebo v jeho predstave už nebolo rozdielu medzi pokrstenými ľuďmi. Keď sa v roku 2005 stal pápežom Jozef Ratzinger, nemecké noviny Bildzeitung vtedy humorne ale i odvážne na titulnej strane napísali: „Wir sind Papst“ - „My sme pápež“. A ako evanjelik k tomu dodávam, že to predsa nie je žiadna novinka, lebo to už vieme od roku 1520.

Ďalším výdobytkom ako dôsledok vtedajšieho reformného hnutia, ktoré sa žiaľ často chovalo i veľmi militantne, bola odluka náboženstva od politiky, odluka cirkvi od štátu. Toto sa definitívne stabilizovalo až oveľa neskôr, v dobe osvietenstva, kedy na pôde neutrálneho štátu konečne mohli vedľa seba existovať rôzne náboženské komunity bez toho, aby sa museli k sebe chovať nevraživo.

Musíme však kriticky priznať, že nie všetko, čo Luther písal a ako zmýšľal, je z dnešného pohľadu dobré. Smutnou stránkou jeho učenia je jeho vzťah k židovstvu. Existuje obrovský rozdiel medzi mladým Lutherom a starým Lutherom. Kým ešte v roku 1523 píše, že Ježiš Kristus bol rodeným Židom a kritizuje spoločnosť za to, ako sa k Židom stavia panovačne a že s nimi často zaobchádza „ako so psami“, že Židia sú ľudia ako my a zaslúžia si ten istý rešpekt a úctu, tak o mnoho rokov neskôr na adresu Židov už mení nielen jazyk, ale i tón svojho jazyka. Čo píše, je až odstrašujúce: „Treba podpáliť a zničiť židovské synagógy, spáliť všetky ich spisy, zhabať a spáliť ich majetok.“ Tieto Lutherove myšlienky, ako žiaľ vieme, našli svoj ohlas a sympatie začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia v šíriacom sa nacionalizme v Nemecku a je dokonca známe, že mnohí fašisti sa priamo na tieto myšlienky odvolávali. To je naozaj strašná vec a je to oveľa horšie, ako len obyčajná tienistá stránka Lutherovej osobnosti. Evanjelické cirkvi v Rakúsku sa v roku 1998 týchto textov jednoznačne a radikálne zriekli: „Rezolútne odmietame toto učenie.“ K tomu len dodávam, že v tomto ohľade považujeme Luthera naozaj za bludára.

Luther bol podľa mňa 50-percentým produktom stredoveku. Nehľadal len nové, neprebádané a inšpirujúce cesty, ale bol i tvrdohlavo zakotvený, akoby uväznený, v strnulosti stredoveku.

V konfrontácii so sexualitou bol však až nepochopiteľne uvoľnený a slobodný. Bol úplne iný ako napr. sv. Augustín, ktorý považoval sexualitu za hriešnu, za čosi, čo človeka zotročuje. Manželstvo s Katarínou von Bora, ako to dosvedčuje ich vzájomná korešpodencia, fungovalo s najväčšou pravdepodobnosťou veľmi dobre. Jeho obraz o spoločnosti však vobec nebol moderný, ale hlboko tradicionálny. Zakotvenie v stredovekom myslení sa u neho najviac prejavuje v jeho viere v diabla, peklo či bosorky. A i keď mnohé Lutherove impulzy našli uplatnenie až oveľa neskor v období osvietenstva, ako napr. jeho kritický a tým i vedecký pohľad na Písmo sv., keby sa bol dožil osvietenstva, tak by bol asi určite proti nemu.“

K téme protestantizmu a radostným oslavám Bünker povedal: „Keby sa v období reformácie mesto Kolýn nad Rýnom rozhodlo pre reformáciu, tak by dnes už celkom určite neexistoval svetoznámy kolýnsky karneval.  Evanjelikov totiž už vtedy považovali za ľudí bez radosti a humoru, lebo sa navonok chovali veľmi rigidne a za takých, ktorí v spoločnosti kazia dobrú náladu. Radostnú oslavu veľkonočných sviatkov prakticky zrušili. Veriaci sa mohli radovať len sem-tam v niekoľkých oázach, ako tomu bolo napr. v Bavorsku, kde sa mohli tešiť z osláv veľkonočných sviatkov. Žiaľ treba priznať, že odviazaná, uvoľnená a prirodzená radosť či oslava nie je doteraz silnou stránkou evanjelických cirkví…“

Isolde Charim zakončila rozhovor s Bünkerom týmito slovami: „Doposiaľ som ešte nezažila, aby sa nejaký biskup vyslovil tak kriticky voči vlastnému spolubratovi vo viere.“ Bünker na to humorne zareagoval slovami: „Možno práve to je protestantizmus…“

Michael Bünker /ročník 1954/ v rozhovore s Isoldou Charimovou /ročník 1959/, rádio Ö1, relácia Erfüllte Zeit, 14. mája 2017, 7:00 - 8:00 hod.

Preklad z nemčiny
Peter Žaloudek, Viedeň, 14. mája 2017