Rožmitálski anjeli…

Cestoval som vlakom do Rožmitálu pod Třemšínem v západných Čechách. Bolo to vo štvrtok 26. januára 2012. Z Franz Josef Bahnhof vo Viedni som vyrazil o 7:25 hod, plánovaný príchod do Rožmitálu bol o 15:53 hod.

Cesta z Viedne je to ďaleká, o to viac, že som tam mal mať večer o 18:00 hodine prednášku. Nebyť tej prednášky, ktorú som si potreboval ešte v mysli prebehnúť, nebyť únavy a ešte iných, zopár „maličkostí“ - vydal by som sa tam autom, lebo by to bol najrýchlejší spôsob dopravy. Ale z dôvodov už uvedených, ako i z možných zaviatych ciest, je predsa len zima, som sa rozhodol cestovať vlakom. Kvoli možnosti štúdia, prípravy na prednášku, kvoli eventuálnemu odpočinku a kvoli šetreniu síl, lebo koncentrácia na šoférovanie po cestách druhej či tretej triedy, bez diaľníc na trase skoro 500 km jedným smerom by mohla byť pre mňa dosť vyčerpávajúca.

Tá cesta vlakom však bolo jedno velké dobrodružstvo, aké som už dávno nezažil. Z plánovaných 4 prestupov sa stalo 7 - na trati boli totiž ďalšie,  nečakané 3 výluky - výstup do autobusu atď., atď.

Prvý prestup mal byť v Českých Veleniciach, druhý v Českých Budějoviciach, tretí v Strakoniciach a štvrtý v Březině. Neplánovaný výstup bol ešte na rakúskom území v mestečku Gmünd, na trati medzi Českými Veleniciami a Českými Budějovicami a na trati medzi Českými Budějovicami a Strakonicami. Všade tam na nás cestujúcich čakali autobusy, previezli nás do susedných obcí a tam sme nastúpili do pristavených vlakov.

Napriek tomu som mal dobrú náladu a užíval si český  humor: sprievodkyne boli tak milé, že kvôli mne volali dispečérom a prosili ich o zdržanie ďalšieho vlaku, aby som ho kvôli meškaniu predchádzajúceho stihol. Pred posledným výstupom sa do toho okrem sprievodcu zainteresovali ešte dve ďalšie osoby: organizátori podujatia - i oni volali dispečerovi ČD, lebo mali strach, či prídem načas na podujatie a priateľ Vladimír zo Strakoníc, ktorý na mňa čakal v Strakoniciach, lebo i on sa chcel  podujatia v Rožmitále zúčastniť. Vladimírovi som volal z cesty, že moj vlak bude mať meškanie a poprosil ho, či by v prípade veľkého meškania mohol prísť autom, lebo ináč som už pri stále narastajúcom meškaní začínal mať obavy, či vôbec dorazím včas na miesto konania prednášky. Keď som vystúpil v Strakoniciach, príbehol ku mne Vladimír a hovorí: „Poď rychle, vlak na tebe čeká.“ Bol som jediný, kto prestúpil do jedného dieslového vagónu miestnej „lokálky“ a keď sme nastúpili, strojvedúci si vydýchol (vykukoval z okna, či už idem) a hovorí: „No jěště štěstí, že jste již tady, už jsem chtěl odjet“. Nastúpil som i s Vladimírom  a zabuchli sme dvere. Vtom Vladimír hovorí (s flegmatickým kľudom): „Je, já jsem si zapoměl koupit lístek“ - nevedel totiž, či budeme ďalej pokračovať vlakom alebo jeho autom. Vybehol nečakane z vlaku von smerom k stanici, aby si kúpil lístok. Ja za nim kričím, aby tam nešiel, že lístok kúpime vo vlaku, že už predsa odchádzame. Lenže on ma už  nepočul a vbehol do staničnej budovy. Vtom sa elektronicky zaklapli dvere, vlak sa pohol. Okamžite som pribehol ku dverám strojvodcu a zaklopal na ne: Otvoril a ja mu hovorím: „Prosím vás pane zastavte, ten pán co na mne čekal si šel koupit lístek:“ - A on na to: „Ježíš Maria, vy jste se snad oba zbláznili - tak já mám už dlouhé zpoždění kvůli vám a vy se tady ještě promenádujete kvůli posranýmu lístku, který jste již dávno měli mít.“  Ale zastavil.

Vladimír pribehol, všetci, i plný vagón ľudí sme si vydýchli a zasmiali sa… a ja, napriek tomu, že odvtedy uplynulo už niekoľko dní, sa ešte teraz usmievam nad tou  komickou udalosťou…

Do Rožmitálu sme dorazili včas, prednáška i následné debaty dopadli dobre. Bolo to mimochodom na veľmi háklivú tému - na tému rakúskych a nemeckých reformných hnutí v cirkvi, na tému väčšej činnosti laikov v cirkvi a na tému demokratizácie cirkvi. Bola tam nesmierne krásna, otvorená atmosféra a mňa tešia dve veci: 

Prvá: O dva dni neskôr som dostal email, v ktorom organizátori tohoto podujatia píšu, že tá atmosféra predčila všetky doterajšie akcie, aké tam kedy usporiadali a že sa dá porovnať snáď len s jednou udalosťou - s rokom 1989, keď padol komunizmus a ľudia v nadšenej radosti oslavovali svoju slobodu.

Druhá: Biblia - hlavne Starý Zákon - je plná obrazov o anjeloch či bytostiach, ktoré sú nám dané, aby nás doprevádzali, ochraňovali nás, pomáhali nám. My, ľudia 21. storočia sme sa stali už príliš racionálnymi a technickými a anjeli sú pre nás možno už len rozprávkové bytosti. To, čo som však zažil toho 26. januára na ceste do Rožmitálu, to, o čom bolo potrebné tam hovoriť a čo bolo tak skvelo prijaté, je pre mňa osobne dôkazom - nech si hovorí, kto chce, čo chce - že ma v ten deň doprevádzali anjeli, lebo niekomu veľmi záležalo na tom, aby som tam bol….

Peter Žaloudek, február 2012