P. Anton Srholec a „velká bouřka v malé sklenici“

Protože jsem napůl Slovák a zajímá mě dění jak v České, tak i ve Slovenské republice a tamní církvi, sledoval jsem s dost velkou pozorností komentáře k nedávné exkomunikaci tří slovenských kněží a jednoho jáhna. V jednom momentě jsem dokonce sám uvažoval, že něco k oné události napíši. Pak jsem ale objevil v třetím čísle křesťanského týdeníku pro mládež „ZRNO“ komentář P. Antona Srholce, saleziánského kněze z Bratislavy.

P. Anton Srholec

Tohoto kněze znám ještě z dob komunismu, když působil v podzemí. Za totality si odseděl a odpracoval 10 let v Jáchymově, pak neměl souhlas, v době Dubčekovské svobody mohl vycestovat ven a byl vysvěcen na kněze v Římě papežem Pavlem VI. Pak ale přišla éra normalizace a znovu mu byl odebrán souhlas. Když padl komunismus a on začal s elánem působit jako kněz veřejně, padl velice rychle v nemilost tehdejšího biskupa z Trnavy Jana Sokola, protože mu vyčítal komunisticko-estébáckou minulost. Biskup Sokol zakázal „na oplátku“ P. Srholcovi působit veřejně a i když to zní nepochopitelně, P. Srholec i v době svobody nemohl působit oficiálně jako kněz. Teprve dnes, na sklonku svého života, když mu je již přes 80 let a když sám biskup Sokol byl papežem Benediktem XVI. donucen k odstoupení za mnohem větší morální poklesky, než ty které on sám vyčítal P. Srholcovi, může působit veřejně. P. Srholec je nejen mou spřízněnou duší a dobrým přítelem, je taky horlivým knězem, je pojmem, osobností, jakých má slovenská církev málo, a já si ho nesmírně vážím. V mém článku „Pouť MUKLů na Hostýně“ se o něm zmiňuji, on byl ten kněz, který tam celebroval mši.

Nikdo jiný, dle mého názoru, se nemohl zhostit úlohy komentátora okolností exkomunikace lépe, než on. Jsem vděčný časopisu ZRNO za to, že jeho text vytiskli.

A ještě jedna poznámka: Arcibiskup Stanislav Zvolenský z Bratislavy, který kněze suspendoval, a Marián Suráb, děkan teologické fakulty v Bratislavě, kde zmínění kněží studovali, byli mými spolužáky v semináři, byli jsme v jednom ročníku. Tenkrát, v bratislavském semináři, za doby komunismu, byli všichni studenti popotahovaní a vyslýchaní na STB, které z nás chtělo udělat přinejmenším „přátele“ (spolupracovníky), přinejhorším veřejné kolaboranty. Po několika výsleších jsem já byl ze semináře vyloučen, protože jsem odmítl jakoukoliv formu spolupráce. Nevím, co řekli nebo neřekli Zvolenský a Suráb, jak z těch „diskusí“s estébáky vybruslili. Faktem je, že zůstali v semináři, byli vysvěcení, a ještě za komunismu udělali církevní kariéru...

Zde je text P. Antona Srholce:

Veľká búrka v malom pohári

Hoci sa na Slovensku väčšina ľudí nezaujíma o to, čo sa deje v cirkvi, posledná správa o exkomunikácii mladých kňazov mnohých rozrušila a čakajú vysvetlenie. V dobe relatívneho nedostatku kňazov a v roku modlitieb za kňazov je to veľmi smutný príbeh. Čo sa vlastne stalo? Mladí kňazi sa postavili proti všetkým biskupom na Slovensku napriek tomu, že títo ich učili šesť rokov (a predtým od detstva) len poslúchať. Alebo len predstierať? Môžeme si len domýšľať, akú rolu zohrali pri ich formácii konzervatívne pomery v bratislavskom kňazskom seminári, v rámci ktorých to pokojne dotiahli až ku kňazskej vysviacke.

Boj proti liberalizmu

Bývalý arcibiskup Ján Sokol a mnohí ďalší vo vedení cirkvi by sa mali zamyslieť. Dvadsať rokov nás pri každej príležitosti varovali pred „úhlavným nepriateľom našej cirkvi“, ktorým je liberalizmus. Podľa tejto rétoriky by sa dalo očakávať, že liberáli vystrčia rožky ešte viac. A naraz je tu pravý opak. Konzervativizmus až fundamentalizmus ako vyšitý. Reč mnohých hierarchov na Slovensku posilnená stonásobne: „Všade sú liberáli. Aj medzi vysokými cirkevnými hodnostármi. Biskupi, zrieknite sa satanáša! Aj Ján Pavol II.! Žiadne svätorečenie, modlil sa s pohanmi v Assisi a túto infekciu doniesol aj do cirkvi!“ Fundamentalizmus ako zjednodušenie celého problému… Iste sú na Slovensku aj liberáli. Frajeri, manažéri, plytkí tárajovia, ktorí si z povolania urobia doživotný biznis, horliví funkcionári, karieristi, možno daktorí aj ateisti (človek do ich srdca nevidí)… Dobrý pastier by mal byť po čase informovaný a konať. Ale väčšina kňazov na Slovensku, ako ich poznám, sú pokorní, čestní, unavení, ale oddaní robotníci na vinici Božej a tohto národa. Trocha smutní, bezradní, keď vidia, ako im deti po prvom sv. prijímaní utečú z kostola. Ako ich potichučky opúšťajú pekní, múdri a šľachetní ľudia. Často aj preto, že vedenie čaká len stavanie nových kostolov, pozýva ich na slávnosti a neumožňuje solídne „školenie mužstva“, prípadne rozvíjať charizmu, ktorú má každý osobitnú a vlastnú. Ignoruje sa ochota žien prispieť k budovaniu Božieho ľudu. Odmieta sa skúsenosť a služba odvážnych ženatých mužov, ktorí sa počas komunizmu dali tajne vysvätiť za kňazov.

Obetovali kariéru, riskovali svoju bezpečnosť a bezpečnosť svojich rodín. Nik sa im za ich statočnosť ani len nepoďakoval.

Reformácia po slovensky

Fraška s týmito naivným spolkom sa rýchle skončí. Ako všetky pohoršenia. Na Slovensku ostane po dlhoročnom násilnom potláčaní dialógu len veľká kríza autority a nebezpečné dôsledky chorého klerikalizmu. Mnohí čestní ľudia, ktorí už v kostole nemajú svoj domov, našli prijatie u iných zborov, v rozličných hnutiach, niekedy až v sektách. Dlhé roky nik nepočúval ich stony ani ich kritický hlas. Tí primitívni, s minimom vedomostí, sa stávajú alergickými na všetko, čo cirkev ponúka, a svoje ideály a nádeje vkladajú do fanatického radikalizmu etnického, národného alebo politického.

Úsmevné a hrozne smutné

Títo učni, ktorí vo svete teológie znamenajú menej ako ja vo svete baletu, chcú reformovať cirkev na Slovensku. Jasné, že musia zhasnúť ako sviečočky vo víchrici. Ich zúfalé volanie nepresvedčí ani ich vlastných príbuzných. A predsa je na ich geste niečo pravdivé, čo ľudia, ktorí milujeme cirkev, nesmieme prepočuť. Skutočnosť, že je tu niečo choré. Že sme v slepej uličke. Že mnohé postoje sa musia opustiť a iné znova prerozprávať a transformovať. Napr. tá reč o farizeizme je pravdivá. Lenže oni to farizejské predávajú v novom balení. Na iné nemajú. Útek zo sveta, ktorý „je v pazúroch diabla“… Radikalizujú cestu naspäť. Ďalej, ako k tomu vlani za vzor vyzdvihnutému čudnému svätému (J. M. Vianney). Až k svätému Bazilovi, ktorého si môžeš namaľovať a obdivovať, ako len chceš. To je len jedna z desaťtisíc ciest. Ale cesta naspäť. Do minulosti, kde je poriadok ako na cintoríne. Ja ako katolícky človek to musím rešpektovať, ale nemôžem nasledovať.

Aká reformácia?

Ak chceme prispieť k očisteniu a oslobodeniu cirkvi na Slovensku (na ktorej, ako sa mi zdá, im veľmi záleží), musíme s tou cirkvou žiť. Deliť sa s veriacimi i s neveriacimi, hlavne s pochybujúcimi, počúvať ich a slúžiť. Mali na to jedinečnú príležitosť. Dva razy som sa rozhodol utiecť z tohto frontu. Po prvý raz ma zadržali komunisti a tvrdo mi to naúčtovali. Druhý raz, keď už bola sloboda, zadržal ma len súcit s týmto národom. Vtedy mi to „zrátal“ môj arcibiskup. Napriek tomu nič neľutujem. To je láska – ostať verný, zodrieť sa a nič nečakať. Ani veľkú zmenu, ktorá je stále v nedohľadne. Jelene, ktoré sa chceli pásť na ďateline, určenej len pre kone, museli padnúť. Je mi za nimi ľúto a smutno.

Reformovať sa bude

O tej chorobe už aj vrabce spievajú. Nie o jednej, je ich sedem. Cirkev aj vo svojich vedúcich sa nemôže ponúkať len ako morálny policajt, svätá totalita, kde najvyšší zákon je poslúchať, kde všetku moc má v rukách jedno promile často čudných mládencov – ako banka absolútnej pravdy… Reforma je nezadržateľná, podobne, ako o sto dní bude nezadržateľná jar. Reforma je potrebná ako soľ v tej rozprávkovej krajine. Bude bolestná, zložitá a namáhavá. Kričať budú aj tí nekompetentní a nevzdelaní, hlavne tí, čo krízu zavinili. Už sa to stalo. Kresťanskú reformu môžu robiť len tí, čo budú mať odvahu uniesť a pochopiť biedu súčasného človeka, jeho ohrozenie, a čo sa budú s poctivými ľuďmi usilovať hľadať zložité riešenia a ponúkať nádej. Naše dospievajúce a dospelé deti vo viere, ktoré s nami ešte ostanú, už nepotrebujú „rukovoditeľov“, ale vzorných, múdrych a poctivo hľadajúcich spolupútnikov. Situácia je podobná tej, ktorú Ježiš prežil v Kafarnaume, keď učeníkom rozprával, ako ich ľudia budú obhrýzať ako húsenice zelený kriačik. „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ A mnohí učeníci ho opustili. Až tu nastáva čas a priestor pre reformu. Až zistíme, že sme služobníci zodretí, nevedomí a neužitoční. Ale v pokore nesieme svoju kožu na trh.

Toto a mnoho iného budeme musieť ukázať a preložiť do zrozumiteľnej reči a do konkrétnej služby. Kto na túto cestu nevykročí, robí totálny výpredaj. Reforma bude ťažká, lebo u nás nejestvoval dialóg. Nenaučili sme sa pokojne a slobodne rozprávať, počúvať a usmievať. Nešťastní chlapci nie sú jediní, ktorí vedia, že je zle. Odstrel ani odchod však nie je riešením. Riešením je nájsť odvahu ísť svojou cestou, o ktorej som presvedčený, že je správna, ježišovská, neopustiť loď, a mať okolo seba ľudí, ktorí to podobne vidia a prežívajú a sú ochotní dať ruku do ohňa.

„Duchovné prebudenie Slovenska, modlitbové stráže proti bránam pekla, verejne vyznať svoju vieru.“ Chlapci nečítali Fausta. Ten Zlý, čo sa halí kajúcim mníšskym rúchom, ľahučko odprisahá čokoľvek. O čom snívali, rozprávali a čo sa naučili za šesť rokov štúdia v kňazskom seminári? Kto ich vychovával a viedol? Kto im dával zápočet a známky? Čo nám ukázali počas svojej pastoračnej praxe a počas svojho pôsobenia? Ukutí príliš na mäkko. V živote poctivo nepracovali. Zaslúžili by si niekoľko rokov pobytu v base, ako som bol ja v ich veku, aby vedeli, o čom je život a aké je naše milované Slovensko. Žatva chorej teológie a vyučovania mystifikácie namiesto poctivej mystiky. Ipse dixit!

Anton Srholec